História

Rodina Trnkovcov pochádza zo Zákopčia, z kysuckého kraja. Otec Jozefa Trnku sa presťahoval zo Zákopčia do Záriečia. Odtiaľ sa presťahoval do susednej obce Lúky pod Makytou, kde si kúpil domček a niekoľko rolí. Tu sa narodil 7. októbra 1868 záriečsky a potom púchovský farbiar Jozef Trnka (môj prapradedo). Keď mal 16 rokov, išiel sa učiť farbiarske remeslo k svojmu príbuznému Bednárikovi do Záriečia. Po vyučení v roku 1888 odišiel ako tovariš na vandrovku. Pracoval v Pardubiciach, Rýmařove a Trnave u farbiara Martina Kosoviča a v Místku, kde sa zdokonalil vo farbiarskom remesle. Od roku 1894 (po Bednárikovej smrti) on pokračuje vo farbiarskom remesle v záriečskej dielni. Od úradu v Púchove dostal dňa 12.7.1894 živnostenský list v maďarskej reči ako farbiar plátna. Keďže Záriečie ležalo 10 km od železnice, nevyhovovalo J. Trnkovi na vykonávanie remesla. Preto si kúpil v Púchove dom na Mudroňovej ulici, v ktorom garbiarske dielne prerobil na farbiarske. Zariadenie farbiarskej dielne presťahoval zo Záriečia do Púchova na Silvestra v roku 1898.  

Jozef Trnka začal vykonávať farbiarske remeslo v Púchove v roku 1899. V dome č. 29 na Mudroňovej ulici pri Váhu, na výhodnom mieste pre farbiareň. V tomto dome boli dielne: tlačiareň plátna, farbiareň, v ktorej boli dve drevené kypy, kotláreň, mangľovňa, kde bol umiestnený zo Záriečia prenesený mangeľ, a miestnosť pre sklad hotových výrobkov. Neskôr nahradil J. Trnka drevené kypy štyrmi betónovými kypami. V Púchovskej farbiarni sa vyrábala negatívna modrotlač farbená indigom, a to z bavlneného plátna trojakej kvality. Najmä v Púchovskej doline boli obce, v ktorých sa nosil odev z kvalitnejšieho plátna ako v ostatných obciach púchovskej oblasti. Púchovská farbiareň naplno pracovala do vypuknutia 1. svetovej vojny v roku 1914. Potom bolo stále menej bavlneného plátna, takže výroba modrotlače z továrenského plátna časom úplne zanikla. Ľud sa však potreboval obliekať a preto siahol k svojpomoci. 

Mlynské výrobky nedodávali v jutových, ale v bavlnených vreciach. Ženy kupovali tieto vrecia, párali ich a rozpárané nosili do púchovskej farbiarne, kde sa z nich vyrábala modrotlač. Ľud v púchovskej oblasti si pomáhal ešte aj iným spôsobom. Sial konope, z ktorých si doma vyrábal plátno a z tohto plátna sa tiež v púchovskej farbiarni vyrábala modrotlač. Ženy si dávali zhotovovať modrotlač aj z vypáraných bielych rubášov. Po skončení svetovej vojny - keďže zas bolo dosť bavlneného plátna - púchovská farbiareň ďalej pokračovala vo svojej výrobnej činnosti. Jozef Trnka vykonával remeslo sám, bez pomocných pracovných síl. Farbiarskemu remeslu vyučil: synovca Petra Trnku, Ľudovíta Šujanského, majstra modrotlačiara družstva Kroj v Petržalke a synov Jozefa, Alojza (pradedo) a Františka. V roku 1939 prevzali farbiarsku dielu jeho synovia Alojz a František, no v roku 1943 sa rozišli. Na otcovizni zostal Alojz, ktorý vykonával remeslo do roku 1951, keď farbiarsku dielňu prevzal komunálny podnik obce Púchova.   

Stanislav Trnka (dedko) pokračoval v tradícii svojej rodiny a po absolvovaní štátnej meštianskej školy v Púchove sa ako 16- ročný začal priúčať remeslu u svojho otca. Deti remeselníkov v tomto období nemali právo študovať na nejakej škole, a tak v roku 1952 vyučený Stanislav Trnka začína pracovať v dielni samostatne. Farbiarska dielňa sa tešila veľkému záujmu nielen od domácich ale i zahraničných zákazníkov. Veľkou odberateľskou oblasťou bola Horná a Dolná Súča, Stará Ľubovňa, Teplička nad Váhom, Strečno. Do roku 1970 dielňa produkovala 1 000 – 1 500 metrov modrotlače mesačne. Modrotlač sa využívala na odev ale i ako súčasť bytových interiérov. V roku 1972 prešla dielňa z Komunálnych služieb mesta Púchov pod ÚĽUV, ktoré poskytlo nové možnosti vo výrobnej i ideovej činnosti dielne. Pôvodný elektrický mangeľ , perotinu a približne 600 drevených foriem venoval Stanislav Trnka v roku 1979 do skanzenu v Rožnove pod Radhoštěm. Zakúpil si novú perotinu a mangeľ nahradil kalanderom. Veľkým úspechom púchovskej modrotlače bola jej prezentácia na vysokej škole textilného zamerania vo Veľkej Británii a na výstave v Londýne. V roku 1989 sa dielňa mala vyhlásiť za múzeum výroby modrotlače pre domácich i zahraničných obdivovateľov, čo sa však nepodarilo. V rovnakom roku bola budova vyhlásená za technickú kultúrnu pamiatku Púchova. Keďže dopyt po modrotlačových látkach neustále klesal, musel sa Stanislav Trnka prispôsobiť módnym trendom. Tlačili sa obrusy, prikrývky, vankúše, závesy. Novým odberateľom sa stali folklórne súbory, medzi inými i SĽUK a Lúčnica. Jeho prácu obdivovali v Rakúsku, Poľsku, na Morave i v Čechách. V roku 1980 získal titul majster ľudovej umeleckej výroby v oblasti výroby modrotlače. Farbeniu na modro sa venoval až do svojej smrti. Do poslednej chvíle veril, že remeslo nezanikne a jeho potomkovia budú v tradícii pokračovať: " Chcem veriť, že až príde čas, štafetu odo mňa prevezmú. Tak ako som to urobil ja, ako to urobil môj otec. Ako to robia Trnkovci."